Život Prešova
online
online
Pred 90 rokmi sa narodil literárny vedec a spisovateľ Ján Števček
13.09.2019 Brezno
Bratislava
13. septembra (TASR) - Scenárista, esejista, básnik a pedagóg Ján
Števček patril k najvýznamnejším osobnostiam slovenskej literárnej vedy.
Výsledky jeho vedeckej činnosti boli publikované v popredných
literárnych a vedeckých časopisoch, bol autorom televíznych adaptácií
literárnych diel, prekladateľom z francúzštiny, editorom a redaktorom
viacerých odborných zborníkov.
Bol bratrancom nemenej známeho literárneho kritika Pavla Števčeka. Od narodenia všestranného literárneho vedca a dramatika Jána Števčeka uplynie v piatok 13. septembra 90 rokov.
Ján Števček sa narodil 13. septembra 1929 v Mýte pod Ďumbierom. Jeho učiteľom bol spisovateľ František Švantner, ktorý mal veľký vplyv na formovanie jeho osobnosti a ovplyvnil jeho vzťah k literatúre.
Po maturite na gymnáziu v Banskej Bystrici vyštudoval Ján Števček slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (dnešnej Univerzity Komenského) v Bratislave (FFUK).
Práve táto fakulta sa stala jeho pracoviskom v rokoch 1952-1994, teda až do jeho odchodu do dôchodku. Pôsobil tu ako pedagogický pracovník, od roku 1973 ako univerzitný profesor teórie a dejín slovenskej literatúry a vedúci Katedry slovenskej literatúry.
Medzitým v rokoch 1964–1966 prednášal slovenskú literatúru na univerzite v Budapešti, pôsobil aj ako lektor slovenskej literatúry a slavistiky na univerzite v Štrasburgu (1966–1968) a ako šéfredaktor Slovenských pohľadov (1970–1971). V rokoch 1979–1980 bol externým šéfdramaturgom činohry Slovenského národného divadla v Bratislave.
V literárnovedných štúdiách sa venoval komparatívnym otázkam a dejinám estetických názorov, ťažiskom jeho výskumu sa stala medzivojnová próza a v nej moderná epika, hlavne lyrizovaná próza – František Švantner, Ľudo Ondrejov, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli.
Už v roku 1962 vydal monografiu Baladická próza Františka Švantnera, ku ktorého próze sa po celý život vracal. Postupne svoj záujem rozšíril o ďalších výrazných predstaviteľov slovenskej prózy (Jozef Cíger Hronský, Milo Urban).
V roku 1971 mu vyšla kniha Lyrická tvár slovenskej prózy, medzi ďalšie jeho významné diela patrí monografia Nezbadané prózy (1971), syntetické dielo Lyrizovaná próza (1973), monografia Esej o slovenskom románe (1979), súbor štúdií Obrazy a myšlienky (1979) či kniha Nové skice (1982).
Rozvoj slovenského románu zdokumentoval aj v prácach Moderný slovenský román (1983), Súčasný slovenský román (1987) a Dejiny slovenského románu (1989).
Ďalším jeho stálym záujmom bolo skúmanie estetických hodnôt literárneho diela. Pokúsil sa o náčrt vývinu modernej slovenskej estetiky, o čom písal v knihách Fenomenológia infarktu (1994), V pasci (1995) a Týždeň v tichom dome (1995).
Posmrtne vyšli jeho Literárnohistorické etudy (1996), v ktorých sa v spomienkach vrátil k svojim učiteľom, k profesorovi Mikulášovi Bakošovi, Milanovi Pišútovi a Alexandrovi Matuškovi a podal ich výstižné portréty.
Knižku venoval svojim žiakom, študentom, čím uzavrel kruh, v ktorom je zmyslom pedagóga literatúry odovzdávať svoje vedomosti a poslanie ďalej, a nezabúdať pritom na úctu k učiteľom a k literárnemu odkazu spisovateľov i teoretikov.
Ján Števček bol tiež autorom scenárov televíznych adaptácií diel Živý bič od Mila Urbana (1966), Ladislava Nádašiho-Jégého Triptych o láske (1980), Františka Švantnera Pasca (1980), Boženy Slančíkovej-Timravy Veľké šťastie (1980), Františka Švantnera Život bez konca (1982) a autorom rozhlasovej hry Zásnuby inžiniera Fausta (1980).
Prekladal z francúzskej literatúry. Editorsky pripravil viaceré literárne, literárnohistorické a biografické zborníky. Je autorom básnických zbierok Súkromné verše (1989) a Tridsať clivých básní (1994), a tiež autobiografických úvah Sliačské meditácie (1994).
Ján Števček bol nositeľom Národnej ceny SR, Ceny Zlatý dvojkríž a tiež nositeľom francúzskeho štátneho vyznamenania Rytier umenia a literatúry. Zomrel 26. septembra 1996 v Bratislave vo veku 67 rokov. Pre študentov bol tento vysokoškolský pedagóg osobnosťou, ktorú kladne vnímali a rešpektovali pre jeho tolerantnosť, noblesu ducha a šírenie humanistických ideálov.
Bol bratrancom nemenej známeho literárneho kritika Pavla Števčeka. Od narodenia všestranného literárneho vedca a dramatika Jána Števčeka uplynie v piatok 13. septembra 90 rokov.
Ján Števček sa narodil 13. septembra 1929 v Mýte pod Ďumbierom. Jeho učiteľom bol spisovateľ František Švantner, ktorý mal veľký vplyv na formovanie jeho osobnosti a ovplyvnil jeho vzťah k literatúre.
Po maturite na gymnáziu v Banskej Bystrici vyštudoval Ján Števček slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (dnešnej Univerzity Komenského) v Bratislave (FFUK).
Práve táto fakulta sa stala jeho pracoviskom v rokoch 1952-1994, teda až do jeho odchodu do dôchodku. Pôsobil tu ako pedagogický pracovník, od roku 1973 ako univerzitný profesor teórie a dejín slovenskej literatúry a vedúci Katedry slovenskej literatúry.
Medzitým v rokoch 1964–1966 prednášal slovenskú literatúru na univerzite v Budapešti, pôsobil aj ako lektor slovenskej literatúry a slavistiky na univerzite v Štrasburgu (1966–1968) a ako šéfredaktor Slovenských pohľadov (1970–1971). V rokoch 1979–1980 bol externým šéfdramaturgom činohry Slovenského národného divadla v Bratislave.
V literárnovedných štúdiách sa venoval komparatívnym otázkam a dejinám estetických názorov, ťažiskom jeho výskumu sa stala medzivojnová próza a v nej moderná epika, hlavne lyrizovaná próza – František Švantner, Ľudo Ondrejov, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli.
Už v roku 1962 vydal monografiu Baladická próza Františka Švantnera, ku ktorého próze sa po celý život vracal. Postupne svoj záujem rozšíril o ďalších výrazných predstaviteľov slovenskej prózy (Jozef Cíger Hronský, Milo Urban).
V roku 1971 mu vyšla kniha Lyrická tvár slovenskej prózy, medzi ďalšie jeho významné diela patrí monografia Nezbadané prózy (1971), syntetické dielo Lyrizovaná próza (1973), monografia Esej o slovenskom románe (1979), súbor štúdií Obrazy a myšlienky (1979) či kniha Nové skice (1982).
Rozvoj slovenského románu zdokumentoval aj v prácach Moderný slovenský román (1983), Súčasný slovenský román (1987) a Dejiny slovenského románu (1989).
Ďalším jeho stálym záujmom bolo skúmanie estetických hodnôt literárneho diela. Pokúsil sa o náčrt vývinu modernej slovenskej estetiky, o čom písal v knihách Fenomenológia infarktu (1994), V pasci (1995) a Týždeň v tichom dome (1995).
Posmrtne vyšli jeho Literárnohistorické etudy (1996), v ktorých sa v spomienkach vrátil k svojim učiteľom, k profesorovi Mikulášovi Bakošovi, Milanovi Pišútovi a Alexandrovi Matuškovi a podal ich výstižné portréty.
Knižku venoval svojim žiakom, študentom, čím uzavrel kruh, v ktorom je zmyslom pedagóga literatúry odovzdávať svoje vedomosti a poslanie ďalej, a nezabúdať pritom na úctu k učiteľom a k literárnemu odkazu spisovateľov i teoretikov.
Ján Števček bol tiež autorom scenárov televíznych adaptácií diel Živý bič od Mila Urbana (1966), Ladislava Nádašiho-Jégého Triptych o láske (1980), Františka Švantnera Pasca (1980), Boženy Slančíkovej-Timravy Veľké šťastie (1980), Františka Švantnera Život bez konca (1982) a autorom rozhlasovej hry Zásnuby inžiniera Fausta (1980).
Prekladal z francúzskej literatúry. Editorsky pripravil viaceré literárne, literárnohistorické a biografické zborníky. Je autorom básnických zbierok Súkromné verše (1989) a Tridsať clivých básní (1994), a tiež autobiografických úvah Sliačské meditácie (1994).
Ján Števček bol nositeľom Národnej ceny SR, Ceny Zlatý dvojkríž a tiež nositeľom francúzskeho štátneho vyznamenania Rytier umenia a literatúry. Zomrel 26. septembra 1996 v Bratislave vo veku 67 rokov. Pre študentov bol tento vysokoškolský pedagóg osobnosťou, ktorú kladne vnímali a rešpektovali pre jeho tolerantnosť, noblesu ducha a šírenie humanistických ideálov.
www.ZIVOTPO.sk
